Nový školský rok, nové povinnosti, noví ľudia, nové čínske znaky, noví čínski učitelia a noví čínski partneri. Počasie typicky dánske, premenlivé. Vietor strieda slniečko, slniečko dážď.
Prvýkrát osobne stretávam Guo Xu, moju čínsku doučovateľku. Akonáhle ma zbadá, tak začne vyskakovať a tešiť sa, beží ku mne. Ja som tiež nadšená, tak bežím ku nej, obíjmame sa, podávame si ruky. Veľmi sa tešíme. Teraz keď si to premietam v hlave, zdá sa mi to veľmi komické, ale v tej chvíli mi to všetko pripadalo úplne prirodzené. Dlho mi trvalo, kým som sa odhodlala požiadať Číňanov o pomoc s jazykom, no keď som zbadala ju, bola som si istá, že som dobre urobila.
Guo Xu je zo severu Číny. Tam sú vraj ľudia viac prívetivejší. Prečo? „Lebo je tam zima, tak pijú viacej vína, aby im bolo teplo, a potom sa chcú veľmi rozprávať.“, vysvetľuje mi Číňanka Qi Chen.
Moja prvá hodina s Guo Xu bola rýchlovka, stretli sme sa počas obednej prestávky a predstavili sme si naše ciele, kam to chceme s jazykom dotiahnuť, prečo sme sa rozhodli študovať práve to, čo študujeme a podobne. Guo Xu je veľmi prekvapená, že sa učím čínštinu. Rozprávam jej o mojom prvom kontakte s týmto jazykom. Pred pár rokmi som na internete náhodne našla pieseň Olympijských hier v Pekingu. Pri jej počúvaní sa mi hrnuli slzy do očí. Sama neviem prečo, nerozumela som ani slovko z toho, čo tam tak krásne všetci tí známi čínski umelci vrátane Jackieho Chana ospevovali. Ale pocit vo mne mi hovoril, že to musí byt niečo špeci. Naschvál som si tú pieseň vypočula aj dnes, aby som to porovnala. Stále jej nerozumiem , no pocit mám pri nej presne rovnaký. V momente ako Jackie Chan začne spievať „Beijing huan ying ni!“ (Peking ťa víta!) mi na rukách naskakujú zimomriavky a ústa sa mi krivia do úsmevu. Keď toto počuje Guo Xu, začne sa smiať. Je prekvapená, že počúvam čínske piesne. Pýta sa ma, či im aj rozumiem. Ja hovorím, že nie. Na to ma hneď utešuje. „Nevadí, že moderným piesňam nerozumieš, ani my im nerozumieme. Speváci v tejto dobre vôbec neartikulujú!“ Dáva mi zoznam jej obľúbených spevákov z Taiwanu a plus nejaké rockové kapely.
„Moji rodičia nie sú nadšení , že som odišla do Európy. Vieš, mohla som ísť študovať do Honkongu, ale ja som si povedala, že vystúpim z mojej zóny komfortu a vyzvem samu seba, aby som mohla napredovať.“ zvážnie Guo Xu. Ja sa tiež tvárim vážne, uznanlivo pritakávam.
„Študujem business. V mojej triede mám samých sebavedomých ľudí, ktorí sa neboja prejaviť svoj názor.A rozhodla som sa, že aj ja budem taká odvážna. Vieš, ja som veľmi ochotná stať sa sebavedomou.“ Vysvetľuje. Pochvaľujem jej angličtinu, aj odvahu. Guo Xu je rada. Je plná energie, aj napriek tomu, že tento týždeň musí vstávať ráno o štvrtej. Vraj píše úlohy do školy. Hmm...
Hodina ubieha veľmi rýchlo. Veľmi rada rozpráva, a ja ju rada počúvam.
Na druhý deň sa stretávam s Ma Qiangom. Môj druhý jazykový partner, ktorého som tiež požiadala o pomoc. Veď jazykových partnerov nikdy nie je dostatok. Sadáme si do študijnej oblasti. Okolo prechádza jeho čínsky kamoš. Niečo mu v rýchlosti hovorí, pričom žmurká na mňa. „To je iba moj jazykový partner." Ma Qiang má veľmi profesionálny prístup. Prichádza s laptopom a nejakými materiálmi, ktoré si pre mňa pripravil. Pýta sa, či môže vysvetľovať po čínsky. Hovorím, že hej, no hneď to ľutujem. Po polhodine konverzovania mojou trhanou čínštinou nečínštinou nenápadne prechádzam do angličtiny, Ma Qiang pochopí a aj on prechádza na angličtinu. Preberáme veľa, celkom rýchlo, nestíham byt ani unavená. „Vedel by si mi o tomto povedať nejakú poučku, nejaké pravidlo, podľa čoho to používať?“ pýtam sa trochu zúfalo. „Hmm, žiadne nie je. Je to niečo, čo vieš.“ Výborné!
Ma Qiang je z juhu, nerozpráva až tak veľa. No viem, že študuje mechatroniku,vie hrať na priečnej flaute, čínske znaky na počítači píše spôsobom, ktorý je vraj špeciálny a nie veľa ľudí to dokáže.
Narozdiel od Ma Qianga, niektorí jeho spolužiaci majú problém s angličtinou. Pravidelne chodia na hodiny, no počas vysvetľovania, bohužiaľ veľmi nerozumejú. Po škole sa velikánska skupina zíde na obede a po obede šup do knižnice. Otvárajú učebnicu mechatroniky v čínštine a hodina pre nich začína odznova, tentoraz im už nič neunikne. V knižnici ich vídavam neustále.
Ma Qiang mi ukazuje, aký vlak použiť v Číne, aby som sa čo najrýchlejšie dostala z Pekingu do Šanghaja. Jasné, zapisujem. Takisto mi ukazuje jeho rodné mesto a na záver jeho najobľúbenejšiu pieseň s priečnou flautou. Na konci hodiny mu ďakujem. Hovorím, že to bolo super a že som sa veľa naučila. Neverí mi. Ani keď to zopakujem, tak mi neverí. Tak mu len zaželám pekný deň a odchádzam. Ledva sa vlečiem na bicykli, prechádzam cez most, sledujem ako zapadá slniečko , obdivujem krásny výhľad z mosta na mesto a pevne verím, že Ma Qiang raz uverí jeho učiteľským schopnostiam..hlavne keď uvidí, že sa zlepšujem, hehe.