Prvý obraz: Stojím na zastávke, čakám na sestru, ktorá má prísť z Bulharska. Veľmi sa teším, prichystala som jej aj transparent, aby cítila, že je vítaná, keď dorazí.
Pri druhom obraze už spolu kráčame smerom na Kráľovu Hoľu, vonku je krásne. Janka má na hlave mikulášsku čiapku, ja svätožiaru - to aby sme šírili vianočného ducha. Dorazíme ku krížu, odkiaľ sa pozeráme na Šumiac, aký je pekný. Do toho nám hrajú Tři oříšky a my spievame...Neskôr sa hádžem do snehu, veď čo by to bola za zima bez snežného anjela?
Druhý obraz: Opäť kráčame. Na skalku, ku krížu, do Doliny. Rozprávame sa o jazvecoch. Brat nám povedal, že keď niekedy nejakého stretneme, tak máme utekať, lebo ten keď sa do niekoho zahryzne, tak už nepustí, kým sa mu zuby nestretnú. Pozorne sledujeme okolie, či nezbadáme nejaký podozrivý pohyb medzi stromami. Nikde nič, teda všade sneh. Tak si opäť líham do snehu. Vytvoril na lúke nekonečne dlhú deku, takú akou ma starká prikrýva, keď prídem na návštevu.
Ďalší obraz: Štedrý večer. Všetci sedíme okolo stola, štrngáme si, usmievame sa. Opekance, veľa maku, mňam! Tento rok zvoním na zvončeku ja. Stromček krásne svieti, pod ním darčeky, sme ako deti. Potom ideme na návštevu ku krsnej a malému Dominikovi. Ten sa už kotúľa po zemi, ešte mu nič iné nejde. Je zábavné sledovať ho.
Ďalší deň sme v Bystrici, na návšteve pri starkovcoch. Starký sa teší, rozdáva múdrosti. Vraj hriech nie je to, čo ide do úst, ale von z úst. Prikyvujeme.
Opäť sme doma, opäť von. Tentoraz aj s Dominikom, tomu to je ale jedno, lebo spí. Trvalo mu päť sekúnd kým zaspal. Vonku mrzne, máme červené nosy a skrehnuté prsty, ale je dobre.
31.december: Sestra už odišla, škoda. Opäť opekance. Sme doma s mamou samy dve. Je jedenásť hodín v noci, sledujeme telku a ja zaspávam.
„Buch! Buch!" otváram oči, rozhliadam sa okolo, moja izba je osvetlená miliónmi farieb, utekám k oknu, opieram sa o parapetnú dosku a sledujem tú hru farieb. Ohňostroj je v plnom prúde, najradšej mám zlaté hviezdy, z ktorých sa vykľuje ešte viac zlatých hviezd, ktoré potom pomaly padajú na zem. Mám pri tom pocit, že si môžem priať milión prianí a všetky sa mi splnia. Vraciam sa späť pod perinu, teraz už pozerám len na moju umelo vytvorenú hviezdnu oblohu na plafóne a ďakujem. Ďakujem za celý rok 2012, za ľudí, čo som stretla, za rodinu, za priateľov, za Šumiac, aj za tie opekance. Už neviem menovať veci, tak ďakujem jednoducho za všetko a zaspávam.
A ďalší obraz: Otváram dvere do tmavej izbičky, kde stojí teta Uľa, pri piecke zabalená ako babuška z ruského filmu. Víta nás vrúcne, usádzame sa. Aj napriek piecke je v izbietke zima, tak si kabát nevyzliekam, veď aj Uľa je zababušená. „Naobliekaná som jak hovňak!" poznamenáva.
Pomaly si sadá za stôl, bolia ju nohy. Začína rozprávať o časoch, aké kedysi bývali, keď ešte slúžila v meste. Spomína, vyzerá smutne. Po chvíli sa postaví, otvára kredenc a vyťahuje z neho vaječný likér. Nalieva do pohárikov. Keď ja odmietam, presviedča ma: "Veď to len taká kolotka"(to je vraj niečo ako tekutá kaša). Uľa si trochu chlipne, zvraští tvár. „Ach, to jak zatrepka...ja mám radši kyseľ." zasmeje sa. My sa tiež smejeme. A potom je už len veselo.
Od tety Uli sa dostávame k tete Hane. Tam je teplučko, všetko je vianočne vyzdobené. Teta na stôl kladie misu plnú lieskovcov, tak vyjedám. Rozprávame o ľuďoch, ktorí sa radi hádajú. Teta Hana hovorí, že keď takých stretne, tak sa urobí „sprostou" a je ticho. Veď si nechce zaťažovať hlavu s takými bludármi. „Ja sa nechcem vadiť, ja čo viem je, že chcem už len pokoj a dôchodok."
Pokoj. Ten hej, ten je všade vôkol mňa, veď som na Šumiaci. Konečne...