j iné veci mi budú chýbať..Ako napríklad moja thajská sestra Matoom , bude mi chýbať jej dramatickosť a „jemná" nezodpovednosť, čo spôsobila , že raz zabudla vypnúť plyn v kuchyni.Keď som jej povedala, že niečo vetrím vo vzduchu, ona len tak, ako nejaká laň, priskočila k plyňáku , takmer kričiac: „Namó tasa, pchakauató,aláható, samá, samphút tasa!" To je taká modlitba-rýchlovka, čo ju mama naučila, aby sa všetci zlí duchovia od nej pratali. Pýtam sa jej, čo to znamená, ale ona len krúti hlavou, že nevie a ešte mi povie ďalšiu verziu modlitby, čo už som si nie schopná zapamätať. To mi teda bude chýbať, rýchlokurzy budhizmu a thajčiny, melodramatickosť, aj jej nočné chichúňanie, aj hodinové obsadenie kúpeľne..
Keď som sa Matoom spýtala , čo bude jej chýbať, tak povedala, že jedlo. Od ryže ku hranolkám, to sa jej páči, veľa kečupu, a veľa všetkého. Jedlo tu, to je ako závisloť, keď raz začneš, ideš , až kým nekukáš na dno balíka. Američania, tí si vždy nájdu dôvod na objedanie sa. Deň vďakyvzdania(CRAZYYY), Superbowl, Deň Sv.Patrika(to sme všetci zelení), Mardi Gras, Memorial Day(grilovačka v každom dvorci), Graduation(vtedy sa najedia aj štyridsiati), Vianoce(to si vieme aj my na Slovensku pekne ulahodiť) a ešte iné, na ktoré si momentálne nespomínam.
Aj obchody mi budú chýbať, tu sú také veľké, že vám sánka padá zakaždým, keď sa ide na nákup. Prvýkrát , keď som vošla do amerických potravín, tak som priam skákala cez uličky, keď som videla ten sortiment. V obchode hrá klasická hudba a predavači vás zdravia „Hello my friend!" alebo „Hey, how are you?", potom prídete k tete pokladníčke a tá vám rozpráva životné príbehy a vy prikivujete a smejete sa, zatiaľ, čo ona vám balí nákup do igelitky... a také je to veselé, aspoň ja som zatiaľ mala len dobré skúsenosti
Obchody sú super, ale škola je lepšia. Aj keď pravdou je, že ma zarmucuje, že tu nie je žiadna „stredná vrstva". Buď si športovec alebo tanečníčka alebo šachový hráč. Keď si cool, tak sedíš okolo veľkého stola v jedálni, ak nie, tak sa „šturíš" hocikde. Stále myslím na pastierov a ovce, keď to vidím, sama neviem prečo . My výmenní študenti, sme si vytvorili našu vrstvu, veríme, že sme niekde medzi, sama neviem .
Chýbať mi budú aj reakcie žiakov, keď im poviem, že som zo Slovenska. „Úúúú, to je super...a kde to vlastne je?" A potom nasledujú otázky(ukrutné) ,zdesenie, keď sa im vyznám, že na Slovensku nemáme Pop Tarts alebo Rice Krispies(veľmi adiktívne a lahodné sladkosti), a aj prekvapenie, keď im poviem, že ujo McDonald sa aj ku nám dostal. Učitelia, čo vyzvú študentov na súboj v rapovaní, za tými budem rmútiť dlho. Hlavne za tými, čo mi vedeli tak do srdiečka prehovoriť, že niekedy mi počas hodiny aj taká slza na kraj oka vyšla, či už to bolo od smiechu alebo dojatia.
Aj chakrové tety, čo ma vyobjímali vždy a o čarovných veciach mi porozprávali, energiu dodali, aj mi najesť dali, no to len také prírodné lahôdky, zo záhradky.
A futbalové zápasy, tie mi budú chýbať, na začiatku všetci stojíme vzpriamene, s pravou rukou na srdci hovoriac „Pledge of allegiance", potom modlitba, ani muchu nepočuť a hneď ako odoznie „Amen!", tak ihrisko zaplavia mažoretky v tých špeci kostýmoch..a to už sú všetci zdivočení. Niekedy hráči vykopnú loptu mimo dráhy a letí priamo do tribúny, to sa potom po nej všetci hádžu. Ja som mala to šťastie, že som tú loptu chytila, bola to priama strela na mňa. Sama som si to neuvedomila, až dokým som nezačala pišťať na plné hrdlo a všetci ľudia tlieskali ako diví. Bolo mi ľúto Matoom, lebo tá sa po lopte tiež hodila, no zabudla , že na kolenách mala hranolky s kečupom...ešte teraz mi je smiešno , keď si spomínam, ako sme tam potom ten kečup zo zeme utierali.
No ako to už býva, aj na húsenkovej dráhe si raz hore, raz dole. Dole to ide rýchlo, hore sa škrabe celkom pomaly. Američania nám tvrdili, že majú radi úprimných ľudí, to sme boli s Matoom rady, bo my sme devy úprimné, no skoro sme zistili, že lepšie je držať hubu. Jeden Amerikánec mi to potom vysvetlil, že oni majú radi, keď sú úprimní k iným, ale nie keď sú iní úprimní k nim. Ľudia sú tu ako všade inde, možno viac závislí na tabletkách na spanie, no ako všade, aj tu vedia byť falošní, neprajní a hrubí. Keď sa neviete ako chakrové tety energiou obrniť, tak sa vám to ťažšie zvláda. Ja to neviem, a bez štítu som sa veľmi neubránila. Tak som si niekedy porevala, aj som si jazyk na špacír pustila, aj v esemeskách, keď som svoju hosťovskú mamu nazvala „ihlou v mojej zadnici" a nechtiac som jej to aj poslala...to som bola veľmi úprimná. Ale ako to v tej pesničke hovoria: Čo ťa nezabie , to ťa posilní. To si furt hovorím. Aj slová mamkinej kolegyňe mi stále znejú v ušiach: „Ber to, čo máš, akceptuj to, čo zmeniť nemôžeš"
Týchto 10 mesiacov ma niekedy poriadne vyšibalo, no verím, že aj naučilo. Ameriku úprimne ľúbim, lebo si myslím, že je to miesto jedinečné, kde si človek dobre nažíva, ale predsa len nie tak, ako tam pri potoku Hnilec, kde sa človek budí na zvuk pílenia dreva, vedľa mamky, čo vás zakryje až po uši, aby vám zima nebola. Všade dobre, doma najlepšie vážení!:)