Všedný deň po čínsky

Autor: Eliška Šikulová | 12.1.2016 o 11:19 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  1039x

Polroka v Číne ubehlo ako voda. Zdá·sa mi, že čas tu beží rýchlejšie ako kdekoľvek inde. Ako keby ľudia ani nespali.

 Vídavate ich neskoro v noci v ich maličkých stánkoch, čakajúc na posledných zákazníkov a od skorého rána pilne sa pripravujúc na ďalší deň. Jednu tetu kuchárku stretávam každý deň. Na raňajky, obed aj večeru kedže mne to tradičné čínske jedlo až tak nechutí, tak chodím skoro stále na to isté miesto. Už ma pozná, ani nemusím otvoriť ústa, presne vie, čo chcem. Stále sa na mňa pekne usmeje. Mám pocit, akoby ma rada videla...ja ju vidím rada. Potom zavítam v zelovoci, to je blízko, pri škole máme dva, ale ja chodím len do jedného z nich, lebo v tom druhom ma často klamú a ošklbávajú. Je tam riadna zima, teta predavačka sedí za pultom, niekedy odchriachne, niekedy odgrgne. Nie som žiadna fajnovka, ale aj mne trvalo dlho kým som si zvykla na ich pľuvací zvyk. Podávam jej banány. Teta na mňa ani nepozrie. Nemôže, pozerá jej obľúbený televízny seriál na jej dotykovom telefóne.

Po nákupe sa snažím zistiť level smogu. Ak je vyhlásené žlté varovanie, tak radšej idem domov, zakrútim sa do periny a strávim den pozeraním čínskych seriálov. Ak je vidieť krásnu modrú oblohu, tak sa rozhodnem športovať. V miestnom fitness centre ma vítajú s úsmevom. Každý cvik je sprevádzaný zvedavími pohľadmi Číňanov, aj cvičit zabudnú, keď vidia Európana. Po cvičení je čas si ísť kúpiť niečo pod zub, ak sa mi nechce vrátiť do jedálne k milej kuchárke, už je len jedno miesto kde vedú moje kroky-pekáreň. Chlieb v obchodoch je balený a sladký.Šanghajčania majú veľmi radi sladké jedlo, ale niekedy je toho priveľa. Toto je pekáreň, ktorá má aj slaný chlieb, so syrom! Pre niekoho je to možno maličkosť, ale ja si po polroku v Číne cením všetko, čo som mala a nemám. Ako napríklad čerstvé rožky a šunku, mlieko s grankom alebo modrú oblohu a šumiacky ostrý vzduch. Tu je to všetko veľmi cenné.

Na to aby som sa k pekárni dostala musím prejsť pár križovatiek a naskočiť na metro líniu 3. Pred polrokom  by som sa v živote neodvážila prejsť cez križovatku sama.Radšej som čakala na nejakého Číňana a spýtala sa , či môžem prejsť s ním. Autá jazdia ako zbláznené,trúbia ostošesť, semafory sú úplne zbytočné a iba ostrieľaný Číňan vie, ako na to. Vždy sa veľmi hnevám, keď prechádzam cez cestu a drzo vodičom ukazujem že majú červenú. Nerozumejú. Človek si niekedy pomyslí, že asi ozaj nevedia, čo červená a zelená na semafore znamenajú. Problémom je, že čínski šoféri nedávajú prednosť chodcovi, ale ani chodci nedávajú prednosť šoférom. Tak sa vždy stretnú niekde v strede. Vtedy už ide len o to kto z koho. Počas šiestich mesiacov som sa naučila, že sa musím neustále obzerať, aj keď mám zelenu a hlavne sa nevystrašiť, keď autá trúbia. To ma len upozorňujú, že sú tam. Ako nejaká forma pozdravu. Po úspešnom prechode cez cestu sa dostávam do metra, ak mám šťastie, tak uvoľnene stojím, ak je špička, tak je tlačenka. Našťastie sa dnes dá normálne stáť. Cesta trvá len pár minút, kupujem si chlieb a opäť som v metre. Vydávam sa na turistami obľúbené miesta. Bohužiaľ, už nemám také stastie ako predtým. Tentoraz som natlačená na dvere metra, dýchajú na mňa piati Číňania a uperne sa mi pozerajú do očí, zatiaľ čo ja sa snažím poriadne sa nadýchnuť. Výhodou je, že sa nemusím pridŕžať.

Vystupujem na zastávke People´s Park a vydávam sa na slávny The Bund. Prechádzam veľkými obchodnými ulicami plné turistov. Čínski pouliční predavači mi lámanou angličtinou ponúkajú hodinky a kabelky, že vraj pravé. Odmietam. Im netreba veriť a už tobôž netreba veriť tetám s lepšou angličtinou, ktoré vám sladko ponúkajú, že vás prevedú týmto úžasným mestom, ešte aj na čínsky čaj vás pozývajú. Verte mi, platiť to všetko budete vy a nebude to lacné. 
Ľudia hovoria, že na The Bund strávia vždy len pár minút, urobia si selfie a idú preč. Nechápem, ja keď tam prídem tak tam dokážem sedieť aj hodinu, len tak kukať naokolo, prihovoriť sa nejakým Číňanom, pofotiť sa s nimi a obzerať krásne svetielka. Po výlete v meste sa vraciam domov, prechádzam popri parku, kde už deduškovia a starenky tancujú ich večerné tance.Niekedy to sú klasické tance, inokedy tradičné čínske tance a niekedy aj moderné. V Šanghaji som s nimi ešte netancovala, čo ma mrzí, lebo párkrát som to v Číne vyskúšala a ako beloška som zožala veľký úspech aj napriek tomu, že som tam len skackala a usmievala sa na nich. Tu na nich len chvíľu hľadím z mosta, počúvam hudbu a myslím si, aké je to pekné. Cestou domov zdravím pouličných predavačov s ktorými niekedy klebetím, ak si náhodou objednávam nejaké pouličné jedlo. Viem, veĺa ľudí hovorí, že to je nezdravé a nebezpečné a ja aj do istej miery súhlasím, ale nie je nič viac čínske ako sedieť na maličkých stolčekoch pred obchodom, vychutnávať si grilované špízy, hľadieť na vysokánske budovy okolo a načúvať tej krásnej melódii čínskeho jazyka, zmiešanou s ozývajúcími sa varechami a hrncami, smiechom a krikom. To je moja Čína, takú ju mám rada, taká sa mi páči. Stane sa ,že som tým z času na čas všetkým otrávená, ale rozhodla som sa prijať to tu také, ako to je.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?