reklama

Šanghaj - hora ľudí, more ľudí (alebo aj nie)

Hora ľudí, more ľudí. Takto by Číňania opísali Šanghaj. Mesto, ktoré ani za rok celé neobídem. Veď som tu už jeden mesiac a stále sa len vraciam na to isté miesto The Bund.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

 Na začiatku starého mesta je ulička plná reštaurácií ponúkajúcich červených rakov. Vraj nastala ich sezóna. Každá reštaurácia má pred dverami vyložené vedrá naplnené rakmi, aby hostia videli, že je to všetko čerstvé. Okrem rakov sú tu vo vedrách vystavené aj ine morské potvorky. Obmývajú ich vodou a lákajú ľudí, aby ochutnali. Ja sa zaobídem aj bez raka na obed. Na konci uličky nachádzam stánok s vyprážaným kuraťom a sušienkovým chlebom. To už je iná káva. 

Obrázok blogu

Oproti sa nachádza klaštor, pekný, červený. Meno neviem prečítať. Vo dverách už čaká ujo predávajúci lístky do klaštora. 5 yuanov. Ujo ma pekne privíta a pozýva dnu. Pýtam som sa ho, či je mních. On sa na tom smeje a začína rozprávať o jeho synovi v Amerike. Tu už to strácam, ujo ma špecifický prízvuk. Tak mu naznačím, že to idem poobzerať okolo kláštora. Všade ticho, iba čo počuť ujov hlas, ako sa prihovára iným, čo sa prišli do kláštora modliť.

V každej miestnosti nachádzam niečo nové. Teta ma upozorňuje, aby som nešliapala na prah dverí, vraj sa to nemá. Potom mi šepká do ucha, vysvetľuje, že som v pamätnej izbe. Ja jej tiež šepkám do ucha, pýtam sa, že čo to je ta pamätná izba. A tak sa spolu zhovárame, zatiaľ čo jej kamarátka sa za nami modlí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Po kláštore sa vyberám na prechádzku popri Second Hand market, kde predávaju všetko možné aj nemožné. Od bicyklov, po umývadla, činky, hodiny, periny, kabelky, rádia...no všetko. Prechádzam marketom a dostávam sa k uzulinkej uličke. V uličke nevidno nikoho, iba prádlo vyvešané na elektrickom vedení. Vyberám sa naprieč uličkou. Vo dverách domov stretávam tety umývajúce riad, alebo variace obed. Prekvapivo na mňa pozerajú, že čo tam robím. Zisťujem, že uličky sú poprepletané, všetky majú prádlo visiace na elektrických drôtoch, ľudí hrajúcich mahjong, počúvajúcich Pekingskú operu, čítajúcich noviny a všetky majú také zvláštne čaro. Prihováram sa jednej tete, čo umýva riady.V lavóre pri jej nohách ma natlačené tri korytnačky. Pýtam sa jej , či to ide jesť. Ona sa zasmeje a povie, že toto nie je na jedenie. Vravím jej, že sa mi to tu veľmi páči, na čo ma ona pozýva do jej domu na prehliadku. Vkračujem do tmavej kuchyne a odtiaľ prechádzam do chodby. Teta predo mnou cupká po strmých schodoch, ja sa musím pridŕžať zábradlia. Z tmy sa dostávame do svetlej peknučkej izbičky. Nad posteľou visí obrovský vyretušovaný obraz tety a jej manžela vo svadobnom oblečení. Zvoní telefón, teta sa začne s niekým zhovárať, zatiaľ čo ja z prahu dverí obzerám všetko možné. Ukazuje mi aj iné izbičky v dome. Teda už je tam len jedna izba a jedna špajza. Cestou dole sa schody zdajú ešte strmšie. Pozerám sa za seba pripravená podať tete pomocnú ruku, ale tá to nepotrebuje. Tak ako cupkala hore schodami, cupká aj dole schodami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Od tety sa dostávam hlbšie do tejto časti mesta, stretávam viac a viac ľudí. Všetkým sa zdravím, všetci sa zdravia mne. Nachádzam skupinku seniorov sediacich v kruhu. Prihováram sa im, pýtam sa ich, ze č robia. ''Debatujú.'' Tak sa ich pýtam, že či môžem debatovať s nimi, na čo mi hneď ponúkajú stoličku na sedenie. A tak debatujeme. Pýtajú sa ma odkiaľ som, čo tu robím, kde študujem. Ja pekne recitujem nadrilované odpovede, na čo oni uznanlivo prikyvujú hlavou a chvália moju čínštinu. A potom nastáva ozajstná debata. Všetci chcú niečo povedať. Preberáme históriu, politiku, život. Ja napínam uši ako sa len dá, aby som porozumela aspoň niečomu, čo na mňa chŕlia. Horlivo o všetkom rozprávajú, čím viac, tým rýchlejšie a mne sa točí hlava. Vždy chcú, aby som sa aj ja vyjadrila. Takto rozprávame asi hodinu. Po hodine im vygumovaná hovorím, že už by som mala ísť. Pýtam sa ich, či ich môžem niekedy navštíviť. Ujo, čo tu žije už 60 rokov sa postaví a hovorí mi: ''Určite áno. Ak budeš hocikedy, hocičo potrebovať, priď sem a my ti pomôžeme. '' Pekne im ďakujem a odchádzam z tohto malého akoby mestečka spať do mesta mrakodrapov, no viem, že sa sem určite vrátim.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Eliška Šikulová

Eliška Šikulová

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študujem čínštinu v Šanghaji. Chcem sa naučiť kungfu a hrať na Erhu. Zoznam autorových rubrík:  Vo sveteKeď sa napijem myšlienokMaltské memoáreJe zo mňa Severanka!Nezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu