Rozprávame sa, čo všetko sme sa v Amerike naučili, čo nám dala. Mňa napadne kopa vecí, no nedokážem sa sústrediť, lebo v hlave mi dominuje spomienka s Matoom. Hostmom odišla do izby skoro, asi o šiestej a nás nechala dole so psami. S Matoom sme sa rozhodli pozerať thajskú šou (VRZO alebo VOZR) po thajsky. Ja som nerozumela ani slovu, ale keď som videla, že sa smeje Matoom aj všetci v šou, tak som sa smiala aj ja. O dve hodinky na to sme už boli vo svojich izbách, mysliac si, že všetko je už za nami, až kým som nepočula brechot, čisto zo zvedavosti som sa išla pozrieť dole a našla som tam Matoom, kľačiac na kolenách, s rukavicami a handrami snažiac sa drhnúť podlahu. Spýtala som sa jej , čo sa stalo. “Ja som si len prišla zobrať niečo pod zub a našla som toho blbého psa s nohou hore čúrajúc na podlahu!” “Hahaha”, smejem sa a hľadám druhý pár rukavíc, aby som jej trochu pomohla. Nakoniec sme , na ten čistý kus podlahy nahádzali chlpy, aby to vyzeralo , ako predtým . Ved nám obom išlo o krk.
“Naučila som sa, že psov nikdy nemám nechávať v kuchyni .” hovorí Matoom
Ja sa chichocem, rada je na mne. “Hmm, naučila som sa, ako sa prestať sťažova´t nesprávnym ľuďom” To im asi veľký zmysle nedalo, ale ja som v tej chvíli myslela na svoju koordinátorku, ktorá minule navštívila “náš” dom. “Ja by som v tomto dome žiť nemohla, neviem , ako to tu môžte vydržať..." povedala a s povzbudzujúcimi slovami odišla na Bahamy... Potom som od nej dostala email, že ak budem mať problém s touto rodinou, tak zlomím jej dôveru. “Dikýýý B.”
S Matoom sme sa naučili veľa vecí: Ako byť ticho, ako vydržať 6 hodín čakania na svoju hostmom, ako sa zabaviť čakaním v nemocnini: jednoducho, stačí mať pri sebe kopu jedla, ako sa vyhnúť styku s hostmom, ako sa vyhnúť psom, mačkám. Ešte sa ale musím naučiť, ako im zabrániť dostať sa do izby, keď nechám pootvorené dvere. Minule som sa ich snažila predbehnúť, ale potkla som sa o chlpatú Zoo-zoo hračku na zemi. Naučila som sa byť hrdou devou zo Slovenska, hlavne v takých chvíľach, keď sa ma Američania snažia naučiť , ako sa je knedlík alebo ako sa nosí taška na jedno plece. Vtedy im rázne hovorím, že nie som idiot ,”Veď som predsa z Európy!”
Američania sa nás snažia nauči´t niečo každý deň, hlavne naša teta knihovníčka, ktorá sa každý deń o tretej dostane ku školskému rozhlasu a obohatí nás o pár múdrsotí ako napr.:
“Nezabudni nosiť kabát, lebo von je chladno. Vždy sa usmievaj a pekne pozdrav! Prajem pekný ďen, ďakujem a dovidenia.”
Tak aj ja pekne a s úsmevom prajem vám pekný deň a dovidenia!