reklama

Pani Jeseň hrá na keltskej harfe

Presedela som 7 hodín v autobuse...Musela som cestovať na Horehronie za mamou do práce kvôli nejakým tlačivám. Som trochu unavená, lebo už tri dni som poriadne nespala kvôli rušnému internátnemu životu a myslela som si, že si to vykompenzujem počas tejto dlhej cesty, lenže to som ešte nevedela, že si ku mne sadne neznáma teta, ktorej vnuk sa sám naučil robiť pizzu. Úplne sám!!! "Fíha!..." povedala som napol zaodetá do rúška túžby po spánku s takmer ovísajúcou slinou, ktorá sa tlačila von z úst na denné svetlo. Našťastie si teta ani po hodine rozprávania neprítomnosť môjho ducha nevšimla, asi to bolo kvôli mojej super premyslenej kamuflážnej technike..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

...totiž úplne stačilo, aby som sa usmievkala a prikivovala na všetko, čo povedala. Takéto ohavné veci starenkám v autobuse zvyčajne nerobím, ale za toto som v podstate nemohla ani ja, lebo ja som sa snažila, aby mi tá hlava neodkväcla, ale to práve ona (akože hlava) bola zákerne zo sekundy na sekundu ťažšia. Nuž, cestu som horko-ťažko neprespala a nejakým zázrakom som sa ocitla v mojej izbe pri hre Európa, ktorá je citujem: ,, Pre vzdelaných Európanov!". Napriek obtiažnosti otázok sa mi podarilo vyhrať nad spolubývajúcou, ktorá nevedela vysvetliť zákon relativity..ts! z toho som usúdila, že asi som vzdelaná Európanka...Túto závislosťpôsobiacu hru sme sa hrali až do chvíle, keď nastal čas pripravovania sa do štátnej opery na koncert keltskej harfy a violončela. Prípravy opisovať nemusím, lebo by to zabralo veľa cenných riadkov. Hlavné je, že sme sa pripravili a s pocitom dvorných dám sme sa vybrali do opery. Ja som mala obuté "štekle" a rýchlo som ich aj vyzula, hlavne vtedy, keď sme zistili,že o päť minút začne vystúpenie a my sme stáli len pred intrákom. Bežali sme cez park (ja bosá) skoro až k opere (rýchlo som oľutovala, že som na seba vystriekala novú voňavku, lebo mi to bolo aj tak na nič). Pred operou už na nás čakala ďalšia spolubývajúca, kvôli ktorej sme museli bežať, lebo ona nás chcela presvedčiť o tom, že to nestihneme a my hlúpe sme jej uverili. Ako tri grácie sme vošli do opery, no keď sme chceli vôjsť do veľkej sály, tak nám len teta pred vstupom do sály láskavo ukázala smer cesty, po ktorej sme mali kráčať. Táto cesta viedla ku dverám, ktoré tvorili vchod do malej miestnosti, ktorá nám v tej chvíli pripadala ako sklad. Vošli sme tam a rozhliadli sme sa, či náhodou nenájdeme niekoho s honosným outfitom. Bohužiaľ, boli sme jediné osoby v miestnosti, ktoré sa namáhali s navliekaním siloniek. Okrem nás tam už boli len rodiny s deťmi a dredmi ovenčení ľudia. Neisto sme sa usadili a čakali na začiatok koncertu. Na pódium vyšla krásna teta, ktorá vyzerala ako samotná pani Jeseň, aspoň tak ju opísala Iva, no nezabudla poznamenať, že je pripomínala pani Jeseň, ktorá už tri roky nejedla. Ja som sa snažila ignorovať jej poznámky, pretože v ten deň som bola za vážnu osobu, no Maja sa na je "vtipoch" výborne zabávala až do takej miery, že som musela zakročiť a nemilosrdne som ich od seba odtrhla. Teta Jeseň si ladne sadla k harfe a za ňou vyšiel na pódium pohľadný violončelista. Keď obaja chytili do rúk svoje inštrumentálne nástroje začalo sa diať niečo úžasné. Vo chvíli, keď moje uši začuli prvé zvuky harfy s violončelom, ocitla som sa v úplne inej dimenzii. Hudba ma presúvala z miesta na miesto. Letela som ponad krásnu lúku, predierala som sa koreňmi stromov, bola som jednou z hviezd na Orionovom opasku, plávala som v slnečnom mori oblakov, bola som na mieste, kde vietor zabudol, že má fúkať, bola som všetko, bola som nič, bola som pierkom, ale aj ťažkým balvanom. Balvanom, ktorý sa valí z kopca, pierkom, ktoré pokojne pláva vzduchom. Ako snehová vločka som hladila tváre ostatných a tisíce snehových vločiek hladilo moju tvár. V jednej chvíli som sa ako nota ocitla medzi notami na notovom papieri a zrazu som sa stala samotnou harfou a ja sama som sa stala hudbou. Tieto všetky pocity vo mne dokázala vzbudiť jedna pani Jeseň so šarmantnou harfou a jeden pohľadný Bretónec s violončelom. Keby som mohla, ostala by som tam sedieť celú noc a naďalej by som plávla medzi oblakmi ako malá vločka alebo by som ako slnečný lúč prebúdzala steblá trávy z dlhého spánku.

Eliška Šikulová

Eliška Šikulová

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študujem čínštinu v Šanghaji. Chcem sa naučiť kungfu a hrať na Erhu. Zoznam autorových rubrík:  Vo sveteKeď sa napijem myšlienokMaltské memoáreJe zo mňa Severanka!Nezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu